Všetko sa to začalo, keď sme boli na jeseň v Jordánsku, nejako sa nám nedarilo a na druhý deň sme skončili na Jordánskej ceste. Rozhodli sme sa, že si na chvíľu oddýchneme od dlhších trekov a skúsime niečo iné, ako sme zažili doteraz. Jednou z vecí, ktoré sme chceli vyskúšať, bola polárna expedícia a skutočná zima. Rozhodli sme sa pre Švédsko, kde sme naplánovali polárnu expedíciu do časti Kungsleden, ktorú sme už absolvovali pred niekoľkými rokmi. Stačilo zohnať dobrú posádku a teplejšie vybavenie a mohli sme vyraziť! Trasa začínajúca v Nikkalokte a končiaca v Abisku je dlhá necelých 115 km s prevýšením 1400 m. V pláne bolo okrem iného vystúpiť na Kebnekaise, najvyšší vrch Švédska.
Abisko je obľúbeným miestom na zimné aktivity a pozorovanie polárnej žiary. Kungsleden je 440 km dlhá turistická trasa vo švédskom Laponsku, ktorá ponúka možnosti na pešiu turistiku, bežecké lyžovanie a cyklistiku. Na trase sú k dispozícii chaty a zruby na prenocovanie. Kebnekaise je najvyššia hora vo Švédsku, meria 2097 m n. m. V okolí sa nachádza krásna príroda, ľadovce, turistické chodníky a horolezci.
Je nedeľa a my odchádzame do Třinca, kde prenocujeme a vyzdvihneme zvyšok posádky. Doplníme časť výstroja a ráno odchádzame na letisko v Krakove. Členmi našej výpravy, ktorú sme po niekoľkých silvestrovských pivách pomenovali Expedícia Mráz, sú Martin Benc, Pája Adam, David Czempka, Míša Krejčová a samozrejme ja. Odbavujeme batožinu, ktorá váži spolu asi 160 kg, a nastupujeme do lietadla. Prilietame do Štokholmu, odkiaľ nás čaká dlhá nočná cesta vlakom na sever Švédska do Kiruny. Cesta vlakom naozaj stála za to! Mali sme pre seba celé kupé pre 6 ľudí, kde sme si bez problémov poskladali naše batohy a pulky, čiže expedičné sane. Až do rána sme spali ako zabití. Také pohodlné vlaky som ešte nezažil. S Martinom sme pred pár rokmi absolvovali rovnakú cestu v normálnom vagóne bez lôžok a bolo to hrozné. Keď sa blížime ku Kirune, dávam vedieť kamarátke Ivete, ktorá žije striedavo v Nórsku a Švédsku, že nás môže vyzdvihnúť. To, že odchádzame vo februári a sezóna sa tu začína až v marci, sťažuje dopravu na štart, ale vďaka Ivete máme dohodnutý odvoz. Hneď ako prídeme k nej domov, začneme skladať a montovať puky, ktoré sme museli rozobrať na prepravu. Po výdatných raňajkách nasadáme do auta a vyrážame smerom k Nikkaluokte.
Našu výpravu začíname v malom stredisku, ktoré je hlavným východiskovým bodom pre výstup na Kebnekaise. Vrchol je zároveň jedným z cieľov našej expedície. Prvé dva dni nás na ceste striedavo sužovali snehové búrky a dážď, sprevádzané silným vetrom, ktorý každým dňom silnel. Obe noci sme strávili v otvorených prístreškoch, pretože sme nechceli stavať stany v úžasnom počasí. Cestou sme museli prekonávať aj malé jazerá a močiare, ktoré boli síce zamrznuté, ale kvôli dažďom sa v nich držala voda na veľkej vrstve ľadu, takže sme si občas museli nasadiť snežnice, aby sme sa nebrodili po členky vo vode.
Nasledujúce ráno sme mali v pláne vstať okolo štvrtej ráno a pokúsiť sa zdolať vrchol. Kvôli silnému vetru, sneženiu a nízkej viditeľnosti sme sa však rozhodli, že nemá zmysel riskovať a radšej budeme pokračovať po chodníku. Po niekoľkých kilometroch sa počasie na chvíľu upokojilo, a tak sme mali možnosť aspoň trochu si vychutnať krásu miestnych hôr. Snehu však nebolo dosť, čo nás obmedzovalo, keďže sme museli buď ťahať sane po ostrých skalách, alebo hľadať iné alternatívy. Nakoniec sa však všetko obrátilo! Vstupovali sme do snehovej búrky, o ktorej sme ani netušili. V pláne bolo prejsť k jednej z turistických chát, ktoré sú mimo sezóny zatvorené, ale dúfame, že nájdeme nejaké útočisko. Cestou stretávame dvoch miestnych chlapov na snežných skútroch, ktorí nám neskôr ukázali útulné miesto na prespanie a tiež nám priniesli vodu z blízkej rieky, aby sme nemuseli topiť sneh. Nasledujúce ráno sme sa zobudili do úplnej snehovej búrky, ktorá nás sprevádzala nasledujúce štyri dni. Bolo to brutálne, ale zároveň presne to, prečo sme sem prišli! Denne napadalo množstvo čerstvého snehu. Poviem vám, ťahať za sebou 30 kg na saniach, s traťou, po ktorej treba ísť, a kopcom, ktorý treba zdolať, nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Dávať 10 km denne v týchto podmienkach bolo pre nás veľkou výzvou. Po ceste sme využívali prístrešky, ktoré sú pre verejnosť otvorené len v zlom počasí. Náš pôvodný plán spať v stanoch sme zachovali ako bezpečnostné opatrenie pre prípad, že by to inak nešlo.
V predposledný deň sa počasie zlepšilo a zlepšila sa aj nálada tímu. Celý čas sme očakávali polárnu žiaru, keď sa už zdalo, že by sa mohla ukázať, obloha sa zatiahla a nič nebolo vidieť. Posledný večer sme stretli skupinu Holanďanov, ktorí išli rovnakú trasu ako my. Dali sme sa s nimi do reči a urobili sme im čaj, pretože cestou našli moju stratenú GoPro kameru, ktorú som omylom nechal na chate, kde sme mali obedňajšiu prestávku. Znalecky porovnávame a hodnotíme ich expedičné stany a výstroj a rozmýšľame, ako bude prebiehať ráno, keďže sa chystáme prejsť cez jazero, ktoré je skôr jednou veľkou riekou. Obávame sa, že sa pod nami prelomí ľad, ale keď nám chlapci z miestneho zásobovania snežnými skútrami povedia, že je to v poriadku, nebolo nad čím premýšľať. Ráno vstávame a je to ešte horšie. Voda stúpla, a tak s vedúcim druhej výpravy rozmýšľame, ako tento nebezpečný úsek obísť. Po krátkej diskusii, raňajkách a rýchlej kontrole jazera nachádzame menšiu alternatívu, ako obísť veľkú časť úseku, ktorého sme sa obávali. Neváhame a vyrážame smerom na Abisko, kde nás čaká ubytovanie, horúca sprcha a pivo. Čakalo nás asi 12 km, ale cesta už bola dobre prejdená, čo nám ubralo čas. Na posledné kilometre vyšlo slnko a my sme konečne mohli zhodiť teplé bundy a načerpať energiu. Otvorila sa nám scenéria hôr a vytúžený cieľ - Abisko.
V Abisku sme strávili jednu noc v turistickej ubytovni. Doteraz sme nevideli žiadnu polárnu žiaru, ale cestou z benzínovej pumpy, kde sme si kúpili jedlo na večer, sa nám naše želanie konečne splnilo. Následne svietila celú noc a my sme mali možnosť ju odfotiť. Na druhý deň už len stačilo zbaliť si veci a nočným vlakom sme sa vrátili domov na juh.
Na záver musím povedať, že som počítal s oveľa väčším mrazom. Týždeň pred naším odchodom klesali teploty na severe hlboko pod nulu až k -30 °C. Podľa toho som si vybral aj špeciálnu zimnú obuv do polárnych oblastí a pribalil som si nové outdoorové turistické topánky VIVOBAREFOOT Tracker Forest ESC. Nakoniec boli teploty maximálne -10 °C, na druhej strane husto snežilo, fúkal silný vietor a pršalo.
Mimo extrémnych mrazov používam barefoot obuv na všetky outdoorové aktivity, ale aj na bežné nosenie.
Zimné aktivity a prácu v horskom lyžiarskom stredisku trávim prevažne v obuvi VIVOBAREFOOT Tracker II FG. Celoročné barefoot topánky s membránou rád kombinujem s teplými nepremokavými ponožkami. Zaručujú pohodlie počas celej zimy.
Na dlhé trasy som si momentálne najviac obľúbil topánky VIVOBAREFOOT Primus Trail Knit FG vďaka ich rýchloschnúcemu zvršku a "ponožkovému" úpletu. Hoci ide primárne o tenisky na behanie naboso, sú ideálne aj na náročnejšie túry. Chce to však poznať svoje limity a mať dobre posilnené svaly.
Leto a voľný čas potom trávim predovšetkým v topánkachVIVOBAREFOOT Ultra III, hoci sa niekomu môžu zdať ako topánky do vody, sú to perfektní partneri na bežné nosenie. Je to najmä vďaka jednoduchej údržbe a dobrému odvetrávaniu. Ak chcem niečo viac "chránené", beriem si VIVOBAREFOOT Geo Racer Knit a na plesy si beriem VIVOBAREFOOT RA III.
Autorka článku: Mária K: Autor: Jakub Jonáš - DvaNaTahu
