Môj manžel už niekoľko rokov behá ako blázon a zamiloval sa do topánok, alebo ako ich ja nazývam. Nechápala som to, kým som si neprečítala bibliu všetkých bosých bežcov "Born to Run". Bola som nadšená z topánok alebo čižiem. Dokonca aj myšlienka, že chodidlo je umelecké dielo a že 70 % informácií, ktoré mozog dostáva o pohybe, pochádza z chodidla, takže by sme túto prácu nemali narúšať hrubými podrážkami alebo dokonca podpätkami. Česká pobočka VIVOBAREFOOT mi poskytla na testovanie jeden z modelov GOBI II L.. Čo na to moje nohy?
VIVOBAREFOOT (Vivo = latinsky žiť, barefoot = anglicky bosé nohy), takže niečo ako "Nech žijú bosé nohy".
Keď sme boli deti, chodili sme stále bosí, nikomu to nevadilo, ale teraz, keď sú naše deti bosé, vždy dostanem upozornenie : "Vieš, tvoje dieťa nemá topánky?" Viem. A viem, prečo nemá topánky. Teraz verím, že bosé nohy posilňujú, pracujú, posielajú do mozgu správne terénne informácie. Myslím, že je to lepšie ako nejaká "ortopedická" obuv, ktorá niekedy pripomína kopytá. Lepšie je nechať šmykľavé dieťa chodiť naboso alebo možno vo Vivobarefoot. Vyrábajú sa aj barefoot topánky pre deti. Sú to topánky, ale len do tej miery, že chránia nohu pred porezaním, zranením. Podrážka je tenká, čo som vyskúšala na vlastnej koži. Na vlastných nohách.
V roku 2009 napísal fanúšik barefoot obuvi Chris McDougal knihu Born to Run , na ktorú v roku 2010 nadviazal profesor Harvardovej univerzity Dr. Daniel Lieberman, keď v časopise Nature uverejnil svoju štúdiu o zdravotných prínosoch chôdze a behu naboso.Ľudské chodidlo s 200 000 nervovými zakončeniami, 33 svalmi, 28 kosťami a 19 šľachami je majstrovským dielom prírody, ktoré na správne fungovanie nepotrebuje pseudoodrazové tlmiče a hrubé, neforemné podrážky.
Pred a po nasadení chodidla na chodidlo uvidíte zmenu
Môj manžel, skúsený bosý chodec a bosý bežec, ktorý má pár bežeckých topánok od VIVOBAREFOOT, plus jeden pár mestských topánok a jeden pár golfových topánok (a jeden pár christies od iného výrobcu), mi poradil, aby som si pred obutím topánok odtlačila chodidlo na papier. Mal som to tam všetko. Ako na 1.-2. obrázku vľavo. Dnes som v strede a mám "zdravé chodidlo". Topánky nosím len od začiatku tohto roka. Ale ako v každej telocvični sa mi liala krv.
VIVOBAREFOOT ma spočiatku ubíjal.
Zľahka som ich testoval minulú jeseň, ale keď sa poriadne ochladilo, mrzol som v nich. Podrážka má len asi 3 mm, pričom stielka má 6 mm. Tak som vymäkol a obul som si iné topánky so zatepleným vnútrom. Na jar som sa však k topánkam opäť vrátil a začal som ich testovať naplno. Ouch. Bolelo to... Potom ma bolel každý krok. Dostávala som kŕče do nôh, päty ma strašne boleli. Brneli ma nohy, dostávala som kŕče do stredu chodidla a do jednej nohy viac ako do druhej. Ten muž mi povedal: "Chodidlo teraz môže robiť to, na čo je určené. O chvíľu sa narovná. Vivobarefoots ma naučili opäť správne behať."
Máte pocit, akoby ste boli naboso. Veľa rozmýšľa, ktorým smerom sa vydá, pretože na dlažobných kockách je to smrť. Cítiš každý kamienok. Na beh si vezmeš o číslo väčšie topánky, možno o dve, aby mala noha priestor na prácu. Natiahnuť sa a pracovať. Takže sú to slušné priestorové topánky, a to sa mi na nich od začiatku páčilo. Aspoň niečo sa mi na tých topánkach okrem nápadu páčilo. Okrem toho som mal občas slzy na krajíčku.
Pri VIVOBAREFOOT mám stále pocit, že sú prázdniny.
Nakoniec som si však na ne začala zvykať a nosila som ich od rána do večera. Začala som mať ten pocit letných prázdnin. Naboso, inak len behám niekde v lese, na lúke, v záhrade u rodičov. Takisto inak vnímam svoje telo a povrch, cestu, chodník, ulicu. Viem, že tak nemôžem ísť, to by bola samovražda, užívam si piesok, ktorý cítim zrnko po zrnku. Požičiavala som ich kamarátkam, aby si ich vyskúšali, a sledovali, ako sa noha dotýka povrchu, po ktorom kráčajú.
Každá oprava bolí, aj učenie sa správne chodiť.
Potom ma zrazu začala bolieť chrbtica, krčná chrbtica, občasné kŕče v lýtkach, boľavý spodok chrbta a ja som sa vyprdla, že je to kvôli topánkam. Manžel mi to potvrdil."Keďže meníš štýl chôdze, tvoje telo na to nie je zvyknuté, tak sa posilňuje. A to bolí."
Takže vďaka topánkam alebo čižmám sa mi chodilo lepšie. Aj dnes, keď som si dupla mokrou nohou na koberček v kúpeľni, pečiatka vyzerá inak. Podľa obrázka mám "zdravé chodidlo". Zvykla som si aj na priestor pre nohy a v ostatných topánkach trochu trpím. To, že sa mi chodidlo trochu zväčšilo, keď sa v tom priestore a pri cvičení rozpláclo do strán, mi nevadí. Po prvom dieťati sa zväčšila o veľkosť a po druhom tiež, takže ma to nedesí.
Ako teda dopadol test VIVOBAREFOOT GOBI II L Pool?
Testovanie bolo úspešné, po prvých neúspechoch, bolestiach a slzách som sa naučila trochu lepšie chodiť. Budem sa učiť aj naďalej. Možno som mohol začať pomalšie, ako sa to odporúča bežcom pri prechode z klasickej obuvi na barefoot. Majú začať s desiatimi percentami tréningu a postupne zvyšovať percento barefoot. Ja ich nosím takmer stále.
Ale som spokojný. Moja noha má miesta, na ktoré sa jej do iných topánok veľmi nechce. VIVOBAREFOOTsa jednoznačne stala mojou LOVE BRAND, srdcovou záležitosťou, milovanou značkou. Aj keď sa mi tá myšlienka páčila dávno predtým, ako som prestala plakať nad tým, ako ma v tých topánkach spočiatku bolí celý človek. Moje nohy vlastne prvýkrát zažívali šok z toho, že môžu robiť svoju prácu. Inak mali kontakt so zemou len v lete na dovolenkách, cez víkendy, keď som bola bosá niekde na lúke alebo v záhrade u rodičov. Teraz môžem mať prázdniny po celý rok a ako bonus sa vo svojich takmer 40 rokoch učím poriadne chodiť.
Recenziu napísala Lily z blogu maminator.cz
