Je pohybová kríza civilizačnou chorobu?
23.10.2014 11:35
Príliš veľa pohybu z lekárskeho hľadiska škodí a mali by sme sa tomu vyhýbať ako čert krížu, pretože každoročne sa zraní 30 – 79 % bežcov. Evolučná biológia nám hovorí, že ľudia behali dlhé vzdialenosti viac ako dva milióny rokov, a práve zmeny, ktoré viedli k vývoju anatómie a fyziológie stimulované vytrvalostným behom, nás oddeľujú od našich príbuzných primátov.
Dnešné ľudské bytosti sa vyvinuli zo 6 666 generácií lovcov a zberačov, 366 generácií poľnohospodárov, 7 generácií remeselníkov a 4 generácií sedavého moderného človeka.
Běžecká zraněnia ako choroba
Cilivizačné ochorenia, ako je obezita, cukrovka, srdcové ochorenia, rakovina, autoimunitné ochorenia a depresie, nám pripomínajú, že čím viac sa vzďalujeme od spôsobu života lovcov a zberačov, tým viac trpí naš biologické, psychické a sociálne zdravie. Domnievam sa, že modernú epidémiu bežeckých zranení je tiež možné považovať za jednu z civilizačných chorôb.
Nielenže sa ľudia vyvinuli, aby behali dlhé vzdialenosti, ale z veľkej väčšiny behali práve bosí po tvrdom a hrubom povrchu, dokiaľ moderní ľudia z neskorom paleolite pred 40 000 rokmi nevynašli obuv: sandále či mokasíny. Ak sa na beh budeme pozerať okuliarmi evolúcie, zdá sa logické, že ľudia sú veľmi dobre prispôsobení chôdzi a behu naboso. Najnovší biomechanický výskum podporuje túto logiku, technika charakteristická pre skúsených „bosobežcov“ (skúsený dopad na prednú časť chodidla a kratší krok) môže významne znížiť záťaž a nebezpečenstvo zranenia.
Vedecké fakty, ktoré podporujú bosé behanie, sú nepopierateľné. Problém nastáva, keď sa ich pokúsime aplikovať na modernú obutú ľudskú bytosť, aby z toho mala nejaký úžitok. Osvojiť si techniku skúseného „bosobežca“ je relatívne jednoduché, ak sa používajú moderné trénerské metódy a nástroje biologickej spätnej väzby, ako je videoanalýza, ktorá urýchli učenie.
Moderný človek a moderné obuté chodidlo
Ťažšiu výzvu predstavuje moderné obuté chodidlo. Ochabnuté svaly, vysoké tuhé klenby a vbočené prsty, ktoré sú charakteristické pre moderné chodidlo, sa v prirodzenej, neobutej populácii neobjavujú, ale v populáciách, kde deti nosia anatomicky nevhodnú obuv už od raného detstva, sú považované za normálne. Detské chodidlo je tvorené prevažne chrupavkou, ktorá je postupne nahradzovaná kosťou, kým chodidlo plne nedospeje – v 18 až 19 rokoch u dievčat, v 20 až 21 rokoch u chlapcov.
Behom tohto obdobia je chodidlo veľmi tvárne, a ak je často uzatvárané do vymäkčenej „podpornej“ obuvi, začne sa jej prispôsobovať svojou stavbou (následok zväzovania chodidiel v Číne), zatiaľ čo tradičná obuv lovcov a zberačov je mäkká a poddajná a tvaru chodidla sa prispôsobí.
Bosý beh iba pre zdravé chodidlá
Prínosy techniky prirodzeného bosého behu existujú, len ak sú chodidlá zdravé. Z vlastnej skúsenosti viem, že nezdravé chodidlá a nedostatočná funkčnosť členkov sú hlavnými dôvodmi, prečo „prechod“ človeka na bosý beh môže trvať od šiestich týždňov po dva roky a často ide o prechod pomalý a bolestivý. Inými slovami, hardvér (telo) so softvérom (mysľou) do seba nezapadajú.
Softvér „lovca a zberača žijúceho 40 000 pred n. l.“ nezapadá do hardvéru „sedavého obutého človeka roku 2014“. Práve tu hrá vzdelanie a tréning veľmi dôležitú úlohu. Hardvér chodidla podlieha rovnakým prírodným zákonom adaptácie ako zvyšok tela, a napriek tomu, že disponuje neuveriteľnou schopnosťou prispôsobovať sa a uzdravovať, príliš veľa tréningu aplikovaného príliš skoro preťaží jeho stavbu a spôsobí bolesť a zápal.
Najlepšou radou, ktorú môže dať tréner tomu, kto má nefunkčné chodidlá, je, aby investoval niekoľko mesiacov do nácviku státia, drepovania a chôdzi naboso, ktoré umožnia propriocepcii a gravitácii pokojne robiť svoju prácu skôr, než sa vôbec bude pokúšať behať naboso. Táto investícia času často dramaticky zmení hardvér chodidla, ktorý na odplatu môže bolestivý beh na bosý beh premeniť na príjemnú skúsenosť.
Skutočná debata o bosom behu nie je, či by sme ho mali, či nemali podnikať, ale či nepohodlie a fyzický diskomfort spojený s učením tejto zručnosti stojí za čas a úsilie. Tú istú otázku by sme si mohli položiť aj ohľadom prirodzeného kŕmenia novorodeniat materským mliekom a podľa môjho názoru by odpoveď mala byť rovnaká.
Napísal: Lee Saxby, VIVOBAREFOOT Training Clinic Director